Hrebeňovka Malá Fatra, ako to byť malo, ako to napokon bolo

Hrebeňovka Malá Fatra, ako to byť malo, ako to napokon bolo

Už nejaký ten rok dozadu sme si vraveli, že absolvovať slovenskú hrebeňovku by určite stálo zato.

A tak sme naše plány preniesli do skutočnosti. Voľba padla na hrebeňovku Malej Fatry. Po niekoľkých odložených termínoch sme vyrazili v ústrety jej vrcholov v polovici augusta.

Čo si presne predstaviť pod pojmom hrebeňovka Malej Fatry a ako to napokon celé dopadlo?

Pekne poporiadku.

Po neveľkých prípravách a zle prespatej noci kvôli očakávaniu toho čo nás malo čakať nasledujúce dni, sme pred 6 hodinou rannou nasadli do prázdneho autobusu s cieľovou stanicou Žilina.

Miesta sa pomaly zaplnili a na našej štartovacej pozícii, ktorou bolo Fačkovské sedlo, na nás už hľadelo dostatočne veľa tvári s výrazom: „kam sa to pre pána idú trmácať s tými batohmi“.

Na parkovisku sme prehodili trika, prezuli trekingové topánky, a vyrazili v ústrety Malej Fatre.

 

Fačkovské sedlo (802) – Kľak (1 352) (stúpanie 580 m, klesanie 30 m, vzdialenosť 4,8 km, čas 2 h 30 m)

Po pohodových prvých minútach sa chodník dosť zostra zmenil. Výstup na Revánske sedlo (1 205) uľahčovali serpentíny, no i tak sme po jeho dosiahnutí skonštatovali, že to celé bude ešte veľká zábava.

Od Kľaku k nám po chvíli dorazili dvaja turisti, s ktorými sme prehodili pár slov o tom, ako nemali šťastie, pretože sa im nepodarilo stretnúť medveďa, a že my budeme mať možno šťastia „viac“. Zvyšok cesty na Kľak už viedol miernejším terénom.

Jeden z členov našej výpravy však usúdil, že to celé bude nad jeho sily, a tak to kúsok pre vrcholom otočil späť. Prehodili sme si zopár vecí do našich už aj bez tak neprimerane vážiacich batohov (+10kg, čo sa neskôr ukázalo ako chyba) a pokračovali ďalej vo dvojici.

Obloha bola zatiahnutá, vzdialenejšie vrchy zahalené hmlistým oparom, my v meškaní, a tak sme sa na vrchole Kľaku dlho nezdržovali.

 

Kľak (1 351) – Hnilická Kýčera (1 217) (stúpanie 740 m, klesanie 874 m , vzdialenosť 12,9 km, čas 5 h 30 m)

Pár minút sme sa zdržali kľučkovaním a nájdením červenej značky, no nenechajte sa zmiesť, treba sa držať vľavo so zelenou, a po chvíli sa cesty rozdeľujú.

Prechod k Ostrej skale (1 220) bol lemovaný zaujímavými skalnými útvarmi. Zostup z nej už bol menej príjemný a viedol kolmo strmým svahom do Vričanského sedla (950). Tu nasledovala prvá väčšia, obedná prestávka.

Oznam pre menšinovú skupinu turistov: Mestské služby takéto miesta nenavštevujú!

Ďalšia časť trasy patrila k jednoduchším a asi i najkrajším. Prechod okolo vrcholov Skalky (1 191) a Janková (1 163) ponúkal zatrávnené lúky a otvorené rozhľady na Malú fatru i okolité vrchy. Mohli sme tak vidieť vzďaľujúci sa Kľak i v diaľke sa týčiace stožiare na Martinských Holiach.

Sedlo pod Úplazom (988) hrdo oznamovalo, že máme za sebou dobrých 6 hodín cesty. Horšie bolo, že ukazovalo len o niečo menšie číslo aj opačným smerom.

Keďže naše zásoby vody sa značne zredukovali, potešila nás tabuľa na Sedle pod Hnilickou Kýčerou (1 028) s nápisom Prameň 2 min, ktorá ak neklamala bola ešte z roku 1960. Toto osvieženie nám padlo viac ako vhod.

Ak som spomínal že úvodná časť trasy bola ťažká, výstup na Hnilickú Kýčeru (1 218) pokojne nazvem najťažším úsekom. Pohľad z diaľky nás neklamal a chodník viedol kolmo hore ideálnym stupákom.

Ideálnym jedine pre prípad, že by bol sneh a vy máte po ruke sane a chuť na riadnu dávku adrenalínu.

 

Hnilická Kýčera (1 217) – Horná lúka (1 299) (stúpanie 541 m, klesanie 460 m, vzdialenosť 7,7 km, čas 3 h)

Ďalšia časť trasy bola už len túžobným očakávaním konca. Priechodnosť terénu sa mierne zhoršila. Kľukaté a úzke zarastené chodníky s popadanými stromami pribúdali.

Čo ma však vôbec netešilo bola stále sa stupňujúca bolesť v kolene pri zostupoch, ktorú som sa už dlhšiu časť trasy snažil ignorovať. Dĺžka trasy v spojení s neprimeranou záťažou si však pýtala svoju daň.

Čas do zotmenia ubúdal rýchlo, vzdialenosť však len pomaly. Trasu sme síce mali preštudovanú, no pri pohľade na smerovú tabuľu v Sedle Majbíková (990) s časom 1:30 do nášho cieľa ma opustili všetky zvyšky dobrej nálady.

Neviem či s nami už naše hlavy hrali od únavy hru, ale náladu vylepšil kúsok horkej čokolády (odporúčam pre podobné prípady). Nezostávalo nič, len pokračovať.

Hodinu a pol sa nám i napriek všetkému podarilo skresať na hodinu. Zostávalo jediné, nájsť miesto nášho dnešného nocľahu.

 

Grand hotel Partizán

Nešli sme samozrejme na náhodu. Mali sme vedomosť o tom, že neďaleko vrcholu Hornej lúky sa nachádza útulňa s príznačným názvom Grand hotel Partizán.

Bola už takmer tma a čas nás tak mierne tlačil. Po mojom omyle, keď som sa nechal viesť mapou, mal viac šťastia môj spolubojovník, ktorý útulňu zbadal na úplne opačnej strane akou som sa vybral ja, a tak sme sa trmácali späť cez úbočie plné čučoriedok.

Ako sa neskôr ukázalo bola to iná chatka, ktorá však bola zatvorená, čo sme sa o chvíľu dozvedeli od pána so statným vlčiakom. Otázka znie, kde potom oni spali?

Ako nájsť Grand hotel Partizán – od smerovej tabule na Hornej lúke choďte po zelenej značke smer Bystrička, po chvíli keď sa začnete blížiť k lesu, bude útulňa po vašej ľavej strane a vedie k nej vyšliapaný chodník.

Spodok našej útulne bol už obsadený a tak sme sa vyštverali do podkrovia, kde by sa v prípade potreby vedelo pohodlne vyspať 6 ľudí. V tomto momente sme mali vyhraté.

Útulňa stojí na tomto mieste pravdepodobne zámerne, kvôli prameňu vyvierajúcemu len kúsok od nej.

Posilnení jedlom i tekutinami sme usúdili, že ráno sa dohodneme či má zmysel v našej ceste pokračovať a za hlasných „medvedích zvukov“ zo spodnej časti chaty a iných menej istých prichádzajúcich od niekadiaľ z obďaleč, sme sa uložili do spacákov.

Okolo druhej v noci sme mali netradičný budíček, keď sme zistili že spodní obyvatelia sú dvaja. A tí považovali sa najdôležitejšiu vec v danej chvíli, nájsť ich stratené pivo „ktoré tam určite musí byť“ a zapáliť vonku ohnisko. Trochu sme sa zasmiali na ich podivných príbehoch a znovu zaspali.

 

Horná lúka (1 299) – Košťany nad Turcom (412) (vzdialenosť 13,5 km, čas 4 h 15 min)

Ráno druhého dňa bolo síce krásne a slnečné, no moje koleno boľavé už i pri menej náročných pohyboch a tak bolo i ránom posledným.

Dali sme si teda na čas, vychutnali rannú atmosféru pri útulni, zistili že noclažníci so spodnej časti chaty sú, ako sme ich my nazvali, zberači čučoriedok, zbalili sa a vyrazili po už spomínanej zelenej trase smer obec Bystrička.

Zostup začal príjemne cez chodník lemovaný kríkmi plnými čučoriedok, no rýchlo sa zmenil na nepríjemnú cestu zapadanú stromami, až po úplné rúbanisko kde by ste len ťažko hľadali dáku značku a ktorý už asi dlho nevidel turistu.

Do obce Košťany nad Turcom sme sa dostali po rade domáceho obyvateľa Bystričky, cez poľné cesty, ktoré v teplom počasí ktoré panovalo neboli ničím príjemným. Pred nastúpením na vlak môj spolubojovník nazbieral posledné sily ísť na neďalekú benzínku kúpiť jedno „polo-víťazné“, o ktorom básnil už od predchádzajúceho rána. A padlo naozaj vhod.

 

Na spiatočnú cestu vlakom sme tak nastúpili zničení, so zmiešaným pocitom z toho, že náš pôvodný cieľ ktorým bola obec Terchová sme síce nedosiahli, no na druhej strane s pocitom dobrým, z toho čo sme dokázali nechať za sebou.

Určite sa však nedostavilo znechutenie. Práve naopak. Zhodli sme sa na tom, že toto nebol náš posledný pokus zdolávať hory a nabudúce budeme o niečo múdrejší ako pri našom prvom pokuse zdolať Malú Fatru.

Ohodnoťte tento článok:
2
 

Komentáre

Žiadne komentáre
Ste zaregistrovaný? Prihláste sa tu
Neregistrovaný
piatok, 20. október 2017

obrázok Captcha

Booking.com