Čo nie je v Miláne, neexistuje

Tvrdia trochu neskromne Milánčania. Keď sa ale nachvíľu dobre poobzeráte, obujete si pohodlné topánky a pobeháte po meste, zistíte, že čosi pravdy na tom predsa len bude. A pri troche fantázie môžete v Miláne za pár hodín absolvovať krátku cestu okolo sveta.

Hneď na začiatku vytiahnem ťažký kaliber. Vedeli ste, že v Miláne máme Sochu slobody? Nejde pritom o žiadnu repliku. S najväčšou pravdepodobnosťou je to originál, ktorým sa Frédéric Auguste Bartholdi inšpiroval, keď tvoril jej slávnejšiu a o čosi väčšiu dvojníčku. A ak ste Miláno už navštívili, veľmi pravdepodobne ste okolo nej prešli a možno ju máte aj na fotke. Tróni totiž na čelnej fasáde milánskeho dómu, na ľavej strane balkóna priamo nad hlavnou bránou. Väčšina turistov ju prehliadne, a čo si budeme hovoriť, ani mnohí rodení Milánčania o nej netušia. V záplave vyše 3000 sôch sa totiž trochu stráca.

Socha z roku 1810 je dielom Camilla Pacettiho a znázorňuje Nový zákon (La legge nuova). Podobne ako jej známejšia kolegyňa, ktorá dominuje New Yorku, milánska socha slobody zviera v pravej vzpriamenej ruke (menšiu) pochodeň, ľavou sa opiera o kríž. Kde sa podeli tabule, ktoré drží newyorský monument? Bartholdi po ne nešiel ďaleko. Požičal si ich od sochy na druhej strane balkóna, ktorá reprezentuje Starý zákon (La legge vecchia). Francúzi vehementne popierajú, že by ich krajan okopíroval milánske dielo a ako zdroj inšpirácie uvádzajú Kolos z Rhodosu. Nech už je to akokoľvek, Miláno je v Taliansku označované za New York Apenínskeho polostrova. A zďaleka to nie je preto, že má svoju sochu slobody. 

Prečo niektoré stánky so suvenírmi v samom centre metropoly Lombardie predávajú benátske masky, ostane asi navždy záhadou a bizardným marketingovým ťahom, keď však na jednom z kanálov vo milánskej štvrti Navigli uvidíte plávať gondolu, možno si narýchlo skontrolujete gps súradnice. Nejde o očný klam ani bezhlavé kopírovanie. Milánska gondola je príkladom toho, ako si pri troche tvrdohlavosti a vytrvalosti môžete splniť svoj sen.

Umberto Pagotto to mal z Trieste, kde vyrastal, do Benátok na skok. Odjakživa obdivoval krásu lagúny a očarili ho charakteristické loďky, ktoré sa po nej premávali. Už ako štrnásťročný sa vyučil majstrovstvu gondoliéra a sníval o tom, že to raz bude jeho poslaním. Keď sa pred takmer 40 rokmi presťahoval do Milána, svoj detský sen neopustil. Trvalo to síce nejaký ten čas, s pomocou vodákov zo združenia Canottieri di San Cristoforo to ale nakoniec klaplo. Dali dohromady svoje úspory a pred dvoma rokmi kúpili pre Miláno vyradenú gondolu zo 60-tych rokov. Za pár mesiacov jej navrátili stratený lesk, no a dnes je ich loďka vznešenou ozdobou milánskych kanálov.

Hoci na prvý pohľad sa môže zdať, že ide o čistý obchodný zámer a lapač turistov, pravda je trochu inde. Zistíte to, len čo sa s Umbertom pustíte do reči a chvíľu ho pozorujete, ako sa o svoj poklad stará. Akoby to bolo novučičké Ferrari. Na druhej strane, ako mi prezradil, cena gondoly sa naozaj môže vyšplhať na úroveň luxusného auta. Vyradenú a starú loďku si môžete kúpiť za pár tisíc eur, nové exempláre s prvkami z prvotriednych materiálov (napr. pozlátené dekorácie, kvalitné textílie) sa predávajú za veľmi slušné peniaze. Ide o náročnú remeselnú prácu a vyrobiť takéto plavidlo trvá vyše roka.

Nestačí však gondolu vlastniť, treba sa tiež naučiť správne ju na vode ovládať. Gondoliéri nie sú nijakí obyčajní člnkári. :) Umberto preto vyučuje aj toto majstrovstvo. Ide o dva druhy kurzov – veslovanie na benátsky štýl, ktoré spočíva v podstate v zručnosti udržať veslo v podpere na boku lode, a samotné gondoliérstvo. V Miláne už má desiatku svojich nasledovníkov. Benátski kolegovia vítajú túto iniciatívu s nadšením a radi by na svojich súťažiach raz videli pretekať aj milánsku posádku. Nie je to celkom vylúčené. Čoskoro sa vozový park benátskych plavidel na tunajších kanáloch rozšíri – pribudne tzv. „puparino“, plavidlo podobné gondole, ktoré je pre svoju rýchlosť využívané na regatách na Canal Grande, a tiež charakteristická štíhla „mascareta“.

O jazdu na gondole je v Miláne stále veľký záujem. Loďka uvezie až šesť ľudí a nevyužívajú ju len turisti, ale aj mnohí domáci. Okrem klasického okruhu po kanáloch či netradičné stretnutie s priateľmi pri pohári perlivého moku, je milánska gondola aj vyhľadávaným miestom na oslavu narodenín, výročí, na romantické rande, žiadosť o ruku alebo dokonca ako dopravný prostriedok nevesty na svadobný ceremoniál. Cena za plavbu sa pohybuje od 40 euro a v závislosti od požadovaného servisu sa môže vyšplhať cez stovku. Pre viac informácií môžete napísať rovno do vodáckeho klubu Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript..

Z Benátskej lagúny si teraz odskočíme na Britské ostrovy. Čo má spoločné Miláno a Londýn? V určitom ročnom období zrejme hmlisté a ponuré počasie, ale po celý rok červené poschodové autobusy. Že tie už sú v každom meste? Súhlasím, ale tento je iný. Na rozdiel od tradičných turistických vozidiel s otvorenou strechou ponúkajúcich klasické prehliadky s audiosprievodcom, ide o originálny londýnsky doubledecker zo šesťdesiatych rokov. Do Milána ho dopravila spoločnosť Neiade, ktorá sa tiež zaoberá organizovaním prehliadok mesta, zato veľmi netradičnou a zábavnou formou.

Na palube londýnskeho busu si môžete vychutnať rôzne tématické okruhy mestom (halloweenské, pre začiatočníkov angličtiny a pod.) a pritom si pochutnať na tradičnom anglickom čaji o piatej. Pre milovníkov bubliniek sú servírované vynikajúce vína, ktoré na juhu Talianska pestuje Albano Carrisi. (Info pre skoršie narodených, áno, je to ten Al Bano, ktorý kedysi so svojou dnes už exmanželkou Rominou Power valcoval talianske aj československé hitparády :). V prípade, že nemáte radi čaj ani víno, organizujú sa aj pivárske jazdy.

V Londýne ešte ostaneme. Ak vám prirástli k srdcu tamojšie vintage obchodíky a trhy, ich atmosféru môžete zažiť aj v Miláne. Pravidelne sa tu totiž koná East Market. Z centra je to síce trochu ďalej, zato veľmi pohodlne priamo spoza katedrály električkou č. 27. Vystúpite na Via Mecenate a nasledujete davy ľudí s originálnym outfitom. Oblečte sa tiež nejako bláznivo, nech zapadnete. Vo veľkom hangári, ktorý predtým slúžil ako sídlo leteckej fabriky, je úplne iný, trochu vetešnícky, ale zato zaujímavý svet. Tu pochopíte, že nemáte skriňu plnú starých nemoderných handier, ale štýlových vintage vychytávok!

Občas má East Market aj tématické zameranie, napr. na štvor- a dvojkolesové veterány, a to je potom naozaj na čo pozerať. Okrem toho je tu kopec vinilových platní, starých, aj značkových odevov, topánky a bižutéria, no tiež nové výrobky šmrcnuté retro štýlom. Nechýba ani pánsky holičský salón ako vystrihnutý z 50-rokov. A keby vám niekto, ako mne, tvrdil, že si mám dávať pozor, lebo oblasť okolo Via Mecenate nie je práve najbezpečnejšia, tak vám z osobnej skúsenosti hovorím, že to môže povedať len ten, čo tam už veľmi dávno nezablúdil. Za posledné roky prešiel tento kút Milána veľmi, ale že veľmi zásadnou rekvalifikáciou. Napr. oproti East Marketu si svoj obrovský hlavný stan rozložila firma Gucci. A je très chic!

Poslednou zastávkou v štýle “british” je Stonehenge. Aj keď to už je len spomienka a príklad toho, že niektoré atrakcie v Miláne musíte skrátka vychytať. Replika tajomného zoskupenia starovekých megalitov vyrástla za deň v utramodernej štvrti City Life pod najvyšším mrakodrapom Milána. Neslúžila na záhadné rituály, ale za to sa na nej dalo do úmoru vyskákať. Bola totiž nafukovacia. Išlo o projekt anglického dizajnéra Jeremy Dellera, ktorý premieňa najznámejšie architektonické pamiatky svojej krajiny na nafukovačky v mierke 1:1.

O milánsku zastávku bol veľký záujem, z časti aj preto, že bola zadarmo. Zafinancovala ju nadácia Trussardi. Je totiž takým dobrým a milým zvykom tunajších úspešných podnikateľov pestovať si okrem utešeného bankového konta aj imidž filantropa. Preto zakladajú nadácie a pomáhajú, kde to naozaj treba. No a občas sa plesnú po vrecku a zasponzorujú aj takúto, povedzme, blbosť  Keď do Milána dorazí zasa niečo nafukovacie, lietacie alebo skladacie, budem vás včas informovať na mojej stránke.

Keď už sme v ríši hračiek, Miláno neraz pripomína dánsky Legoland. Naposledy výstavou Riccarda Zangelmiho. Ide o jediného talianskeho umelca, ktorý vlastní profesionálny Lego certifikát. Vo svete má len pätnásť konkurentov/kolegov. Veľké plus tejto výstavy bolo, že sa počas niekoľkých dní konala v mrakodrape Pirellone a súčasne aj v Palazzo Lombardia, čo sú jedny z najvyšších budov v Miláne a obe majú na svojich najvyšších poschodiach presklené panoramatické terasy. Takže ste sa mohli nielen pokochať všelijakými čudesnými aj zaujímavými kreáciami z farebných plastových tehličiek, ale aj nádherným výhľadom na celé mesto.

Ďalším výnimočným dielom z lega, ktoré ste v Miláne mohli vidieť pri príležitosti tohtoročnej Veľkej ceny Formuly 1 v Monze, bolo Bugatti Chiron. Teraz nemám na mysli stavebnicu v mierke 1:8, ktorú si dostať v hračkárstve, ale skutočné vozidlo zostrojené komplet z legoskladačky. Vyskladal ho v susednej Českej republike Lukáš Horák, projektový manažér z lego fabriky v Kladne, s partičkou kolegov a kamarátov. Najdrahšie a najrýchlejšie sériovo vyrábané vozidlo v žiarovej modrej farbe dali dohromady za necelý rok. Auto nielen trúbi a bliká, ale vďaka 2304 minimotorčekom lego aj jazdí. (Pozrite si video ako dôkaz).

Cenu originálneho exempláru nechcel nikto prezradiť. Keď však vezmeme do úvahy, že autíčko má niekoľko veľmi drahých originálnych prvkov Bugatti (napr. tabuľku s logom v hodnote 600 eur či disky kolies) a že zmenšený legomodel sa predáva za necelých 400 eur, asi to nebude suma pre každú peňaženku. Ak by ste pri svojej návšteve zatúžili vidieť iné zaujímavé kreácie z lega (napr. milánsky dóm), zájdite si do tunajšieho megastore na Piazza San Babila.

Z Legolandu si odskočíme do Nemecka na typický Oktoberfest. Ok, nie je to tá pravá trma-vrma s politrákmi piva a tackavými tančekmi, koncipovanými tak, aby ich menej zdatní konzumenti zvládli aj posediačky. Ale pivo tam je, atmosféra tiež a videla som aj praclíky. Deje sa to vždy v októbri (ako inak) na móle milánskeho prístavu Darsena.

Na záver tu máme zhrnutie, teda cestu okolo sveta za jeden až deväť dní. Toľko totiž trvá moja srdcovka, decembrový veľtrh Artigiano in Fiera, ktorý som vám už spomínala. Takže len toľko – ide o najväčší medzinárodný veľtrh svojho druhu (3.250 vystavovateľov z vyše 100 krajín), location je výstavný areál v Rho (nie ten, kde bolo Expo), vstupné je zadarmo a nájdete tam výrobky z celého Talianska a zvyšku planéty. Niekto sa mi sťažoval, že je tam v podstate každý rok to isté. Ja to vidím skôr ako výhodu, pretože hľadať na ploche 320-tisíc metrov2 každý rok nových a nových vystavovateľov je nad ľudské sily. Jasné, že sú tam aj novinky. Ale kto by to poznal?

Okrem toho, že sa tam dá nakúpiť všetko od jedla, cez keramiku, oblečenie, doplnky až po koberce, si môžete zacvičiť nejaké zvláštne čínske cvičenie, namaľovať si japonské znaky či obdržať budhistické požehnanie. A ochutnávať, ochutnávať, ochutnávať. Obídete párkrát dokola stánok z juhotalianskym slaným pečivom „taralli“ a desiatu máte vybavenú. Preložíte to sladučkými iránskymi ďatlami a zapijete výborným čínskym čajom. Ak ste na mäso, zamierte k špecialitám z talianskej Norcie alebo do tirolských stánkov. Ani klobásy z Kalábrie nie sú zlé. Ale čo vám budem rozprávať, to by sme tu boli do večera. Veľtrh sa tento rok začína v sobotu 1. decembra a končí sa v nedeľu 9. Jediné, čo ma mrzí, že spomedzi všetkých krajín tu nenájdete ani jeden stánok zo Slovenska… 

V Miláne máme ešte svoju “sixtínsku kaplnku”, kostol pripomínajúci Baziliku sv Petra a Pavla v Ríme, milánsku “eiffelovku”, víťazný oblúk a kopec ďalších “svetových” atrakcií. Ale nemôžem to tu všetko vyklopiť naraz. Niečo si musím nechať aj na ďalšie články. Ak ste zvedaví, skočte ku mne, na Moje Miláno.

(Fotografie Katarína Antenozio, Foto Doubledecker uverejnená so súhlasom NEIADE)