Chata pod Rysmi - noc bližšie ku hviezdam

Chata pod Rysmi - noc bližšie ku hviezdam

Ráno toho dňa naznačovalo a nieslo v sebe akúsi všednosť.

Obloha primračená, farby zošednuté, nálada ničím nezvyčajná. Zážitky z nasledujúcich hodín však tieto pocity nijak nekopírovali.

Ako nadšenci turistiky sme sa rozhodli stráviť noc na vysokohorskej tatranskej chate. A nie na hocijakej, ale na našej najvyššie položenej, Chate pod Rysmi.

Nakoľko do nášho dočasného príbytku, v priváte v Novej Lesnej, sme sa ten deň vrátiť nemali, vyrazili sme až okolo 9. Tatranská železnička bola už tradične plná turistov. Poslúchli sme ženský hlas, ktorý v troch jazykoch upozorňoval na to, aby sme si označili cestovné lístky. V Starom Smokovci sme prestúpili na spoj idúci do našej koncovej stanice, Popradské pleso.

Prvá časť trasy viedla asfaltkou, približne hodinku od stanice až s k samotnému plesu. Na fajn rozcvičku tak akurát.

No rozcvička sa mohla ukázať ako to posledné čo absolvujeme.

Mraky zhustli, občasné prekukujúce slnko sa stratilo a nad vrcholmi sa vznášala predzvesť dažďa. Nakoľko sme však už kauciu za noc tam hore zložili, zastaviť sme v pláne nemali.

Po krátkej pauze a rozlúčení sa s dvoma našimi súputníkmi, ktorých nezlákal rovnaký cieľ ako nás, sme sa pobrali ďalej našou cestou. Ešte sme zo srandy zaváhali pri rázcestí, kde bol odložený náklad pre nosičov s nápisom v zmysle „pri vynesení jedného balíka, čaj na chate zdarma“.

Postup nebol nijak náročný. Jediné čo mu priťažovalo, bol dočasný potôčik, ktorý sa rozhodol, že najideálnejším miestom pre jeho koryto bude práve turistický chodník. Neprešla dlhá chvíľa a predzvesť z vrcholkov sa naplno prejavila.

Boli sme práve pri rázcestí cesty na Rysy a Veľké Hincovo pleso. Lialo ako o život. Moja bunda o ktorej som tajne dúfal, že by mohla byť sčasti nepremokavá dokázala, že jej vodný stĺpec je odhadom -1000. Nielen že vodu krásne prepúšťala, ešte ju aj perfektne zadržiavala v jej spodných vrstvách.

Neďaleká skala nebolo práve ideálne útočisko pred búrkou, no lepšie ako kosodrevina. Odvtedy je jednou zo základných súčastí mojej výbavy kvalitný pršiplášť.

Najsilnejší dážď onedlho ustal, a tak sme sa pod slabou sprchou pobrali vpred. Aj tá po čase pominula a pomedzi hmlu a mraky vykuklo slnko. Z vrcholkov do ktorých sa jeho sila oprela začal stúpať opar, pomedzi skalné úbočia sa teraz zlievali desiatky potôčikov.

Čoskoro sa začala premávka zhusťovať. V našom protismere začali plynúť desiatky turistov. Dostali sme upozornenie, že by sme sa mali radšej otočiť, pretože hore to vraj nevyzeralo práve utešene. Keď sme si odmysleli slová ako blesky a pohľadom preskúmavali oblohu, verili sme že cestu stihneme zakončiť skôr, ako to schytáme znovu.

Pri počte ľudí ktorý nás minul, si viem dosť dobre predstaviť že chata si otestovala svoju maximálnu kapacitu.

 

Potom čo sme šťastne zdolali časť z reťazami, nám zostával už len kúsok. Stihli sme to však len tak-tak. A tentokrát bol dážď vytrvalejší. Nás už však zamestnanci chaty uviedli na miesto, kde sme tej noci mali odpočívať.

 

Miestnosť bola útulná. Lôžka jedno vedľa druhého, vybavené matracmi a teplými dekami, takže naše vybavenie na spríjemnenie spánku sme vláčili zbytočne. Dali sme "sa sušiť" a šli sa na prízemie posilniť.

Dážď ustal a tak sme sa konečne rozhliadli okolo chaty. Keďže sme mali v pláne vyjsť si to až na vrchol, aj keď počasie toho dňa malo niečo očividne proti, slovo dalo slovo a spolu s inými dvoma dočasnými obyvateľmi, sme sa náš turistický zážitok rozhodli uzavrieť na vrchole.

Výhľad bol skutočne majestátny. Nad hlavami sa nám vinuli kopy mračien, Tie vzdialenejšie vyzerali neprívetivo, no slnko nízko nad obzorom s nimi hralo nádhernú hru svetla a tieňov. Človek mal pocit, že je niekde odklial to už vyššie nejde, leda tak na krídlach vtákov.

Ten večer bol pokojný a tichý. Náladu pri svetle lampášov 2 km nad morom si treba zažiť. Vonku sa kdesi v diaľave vznášali nemé záblesky búrky, mesiac sa skrýval za vrcholom, hviezdy sa odrážali od skalných masívov.

Po nabažení sa toho ticha, sme sa pridali k zvyšku noclažníkov, a za jemného pochrapkávania odišli poskakovať z vrcholku na vrchol, spúšťať sa na krídlach do hlbokých dolín.

Môj ranný cieľ bol jasný.

Východ slnka z výšky tatranských končiarov. Rannému budík zastavovaciemu reflexu to však úplne jasné nebolo, a keď som sa zobudil, bolo mi jasné že východ som si prespal. Aj tak som však rýchlo skočil do topánok, schytil foťák a hor sa skusom pod vrchol. Bolo asi pol 7 keď som usúdil, že vyššie to už nie je potrebné, čo som chcel som videl.

Tá nadpozemská atmosféra, ktorú daný okamih ponúkal sa ťažko opisuje. Spoločnosť mi robil len párik šantiacich vtáčat a slnko. Slnko s ktorým sme si hľadeli do očí, sťa seberovný.

Cestou späť na chatu som už oproti sebe stretol našich dvoch známych z predchádzajúceho dňa, ktorí si to spolu so sprievodcom namierili zavčas rána na jeden z blízkych končiarov. My sme sa po raňajkách zbalili, a po prísľube istého návratu, pobrali späť do normálneho sveta.

Z okamihov toho dňa sa dala čerpať energia snáď celý rok a zostáva len dúfať, že nová chata zo svojho čara nič nestratí.

 

Ohodnoťte tento článok:
4
 

Komentáre

Žiadne komentáre
Ste zaregistrovaný? Prihláste sa tu
Neregistrovaný
sobota, 23. február 2019

obrázok Captcha

Booking.com

Používaním stránky súhlasíte s využitím cookies ktoré zabezpečia jej správnu funkčnosť a lepšie služby