Deň mínus osemnásť

Deň mínus osemnásť

Nedávno som dal v práci výpoveď a rohodol som sa spraviť si na nejaký čas prázdniny.

Idem cestovať, dôvody ktoré snáď vyplávajú na povrch postupne ma nasmerovali do Južnej Ameriky.

Prekvapujúco veľa známych, ktorých som v posledných dňoch stretával, mi odporučilo si založiť blog a vešať moje zážitky a fotky z ciest na web.

Snažil som sa im všetkým trom vysvetliť, že trh s dobrodruhmi je už pomerne nasýtený, špeciálne čo sa internetu týka, ale najlepšie bude podložiť moje tvrdenia dôkazom a tak som z čírej zlomyseľnosti začal písať tento blog.

Predpokladám, že to nebude veľa ľudí skutočne zaujímať, ale ak sa mýlim, budem rád. Písanie ma už dlhšiu dobu baví, možno niekoho bude baviť to čítať, alebo aspoň si prelistovať obrázky či pozrieť videá. Ak zistím ako ich sem pridať. 

Alebo budem mať zápisky na spomínanie aspoň pre seba.

 

Na cesty sa vydávam až približne za dva týždne, 3.12., čo je za osemnásť dní a teraz už nadpis dáva prefetkný zmysel. 

Síce vraj býva dobrým zvykom, že nadpis napovedá o obsahu článu, v mojom prípade nadpis napovedá o mojej nálade keď vymýšľam nadpis, zvyknite si.

Úvodné dni cesty si predstavujem takto: potom, čo sa snáď úspešne zbavím všetkých pracovných a materiálnych záväzkov tu na Slovensku, v piatok podvečer odlietam z Bratislavy do Madridu. Tam jeden deň niečo robím a pokračujem do Londýna, kde opäť trávim jednu ešte nenaplánovanú noc a v nasledujúci deň letím do Limy v Peru.

Po dvoch respektíve troch nociach strávených pravdepodobne na letiskách a v lietadle si asi v Lime doprajem posteľ, no už v pondelok ma čaká daľší presun, tentoraz autobusom.

Čo už pozornému čitateľovi asi začína dochádzať je, že som celkom držgroš a má pravdu. Zobrať guču peňazí a nechať sa povoziť vo vyhliadkovom autobuse nie je podľa mňa zrovna zoceľujúci zážitok a už vôbec to nesmrdí dobrodružstvom ani poučením.

Ďaľší dobrý dôvod na nízkorozpočtové cestovanie je, že kto cestuje lacno, môže cestovať dlho a mne sa späť do práce nechce.

Autobus z Limy by ma mal za približne 20 amerických dolárov zaviezť do mestečka Tumbes, čo prstom na mape odhadujem na 1200km a teda celkom dobrý kus cesty. V malebnom Tumbes o ktorom nič neviem a zaťial sa ani nezaujímam, počkám na ďalší autobus a ten by ma už konečne mal zaviesť k prvej zaujímavej udalosti, ktorou nie je nič iné ako stretnutie sa s prvými spolucestovateľmi na tejto ceste!

Aby tento článok dostál aj svojej vzdelávacej povinnosti a aby ste lepšie rozumeli niektorým mojim rozhodnutiam, musím aspoň spomenúť niekoľko faktov: Južná Amerika je veľká. A je tam veľmi veľa krásnych a zaujímavých miest a sú pomerne daľeko od seba a nie ku všetkým jazdí verejná doprava za podobne smiešne sumy ako som opísal vyššie.

Práve preto, a pre niekoľko daľších praktických dôvodov, mojim prvým priateľom na cestách bude auto. Môj pôvodný úmysel bol kúpiť prakticky ľubovoľné lacné auto od domorodcov a dúfať, že akékoľvek nepríjemnosti sa obrátia v nádhernú dobrodružnú historku. No istá časová tieseň, v ktorej sa ocitám kôli daľším budúcim potentiálnym spolucestovateľom, v kombinácii s hojnou birokraciou týkajúcou sa kúpi auta v týchto krajinách, ma dotlačila ku kompromisnému riešeniu.

Kompromisné, pretože je drahé. 

Cez portál drivetheamericas som našiel priateľský pár cestovateľov z Floridy, ktorý sa chystá ukončiť svoje ročné putovanie latinskou amerikou a predávajú svojho verného tátoša. Žiaľ nejedná sa o vrak ktorý by bolo možné v prípade núdze len tak s čistým svedomím zanechať napospas miestnym živlom, dokonca sa obávam, že ani napospas nestráženému parkovisku, ale nechcem súdiť mravy v krajine v ktorej som ešte nebol. Uvidíme.

Auto, Toyota 4runner alebo Hilux Surf podľa toho v akej ste krajine, má Floridské poznávacie značky a teda zmena majiteľa bude podstatne jednoduchšia a rýchlejšia než by bola v prípade miestneho vozítka.

Proces sa ďalej pokúsime urýchliť spísaním takzvaného PODER dokumentu, je to juhoamerická verzia spolnomocnenia na používanie vozidla, ktorú by som mal použivať pri cestných a hraničných kontrolách, kým mi Floridské úrady doručia registráciu.

Tu sa opäť vraciame k príbehu v ktorom zatiaľ len sedím v lietadle alebo v autobuse.

Dohodli sme sa totiž, že si auto prevezmem v Guayaquile v Ekvádore a spolu s Britany a Uriahom, jeho súčasnými majiteľmi, pocestujeme na juh do Limy. Aby sme otestovali funkčnosť čerstvo zhotovených dokumentov a aby som mal zároveň možnosť otestovania auta pred tým, než sa nadobro rozlúčim s predajcami a s mojimi peniazmi.

Je to pritiahnuté za vlasy a páči sa mi to.

Všetky ďaľšie kroky sú v tejto chvíly veľmi nejasné. Ak sa všetko podarí a kúpa auta prebehne podľa plánu a bez výrazného zdržania, pokúsim sa dobehnúť moje budúce spoločníčky Lenku a Peťu, ktoré sa už pár dní túlajú po Peru.

Ale do momentu, kedy budem pripravený sa vydať po ich stopách uplynie asi mesiac. To už budú buď úplne nezvestné, alebo v Chile.

Ohodnoťte tento článok:
0
 

Komentáre

Žiadne komentáre
Ste zaregistrovaný? Prihláste sa tu
Neregistrovaný
pondelok, 17. jún 2019

obrázok Captcha

Booking.com

Používaním stránky súhlasíte s využitím cookies ktoré zabezpečia jej správnu funkčnosť a lepšie služby